Předmluva Milana Kňažka

Zamyšlení Milana Kňažka

Nikdy nesmieme zabudnúť na 40 rokov budovania socializmu. Poznačilo nás to všetkých na niekoľko generácií. Dnes si myslíme, že všetko zlé je už za nami. Myslia si to najmä mladí ľudia, ktorí toto obdobie poznajú len z rozprávania. Sloboda im pripadá ako samozrejmosť, prirodzenosť, čosi ako vzduch, ktorý dýchame. Cenu slobody pozná len ten, kto zažil neslobodu, komu prívod vzduchu privreli. Každý "izmus" sa vyznačuje atmosférou strachu, pokrytectvom, demagógiou, lžou, intrigami a nezaslúženým zvýhodňovaním loajálnych. Všeobecnú analýzu ponechám politológom a pokúsim sa vyjadriť osobnú skúsenosť člena rodiny politického väzňa. Uvedomujem si, že takéto príbehy prežili státisíce ľudí a každý z nich by ho mal vyrozprávať, pretože vlastnosti "izmov" sú stále prítomné medzi nami. Musíme sa naučiť poznávať tieto príznaky a demaskovať ich už v zárodku. Musíme ich ovládnuť skôr ako ony ovládnu nás.

V roku 1950 som kráčal uličkou starého mesta v Bratislave. Otec ma viedol za ruku a v jednej chvíli povedal: "Milanko, ty už budeš mať čoskoro päť rokov". Na druhý deň prišli preňho a nasledujúcich sedem a pol roka som ho videl dvakrát. Bolo to na návšteve väznice v Ilave a v Leopoldove. 28 mesiacov bol vo vyšetrovacej väzbe. Obviňovali ho z niečoho, čo nikdy nespáchal, a pohrozili trestom smrti. Trestom smrti, pretože sa jednalo o rozvracanie socialistického zriadenia v spolupráci so zahraničnými spravodajskými službami. Za predpokladu, že sa prizná, trest sa môže zmeniť na doživotie a za každé ďalšie priznania k niečomu, čo nikdy nespáchal, až na konečných trinásť a pol roka. Viac ako dva roky na samotke a nekonečné výsluchy urobili svoje.

Mama, ako 28 ročná, zostala sama s troma deťmi. Ja som mal päť, Vlado šesť a Jano jedenásť. Boli s nami aj otcovi rodičia, dôchodcovia, starý otec mal vtom čase 77 rokov. Takto sa mama stala jedinou živiteľkou rodiny. Navyše posielala peniaze aj do väzenia otcovi, lebo vo vyšetrovacej väzbe nemohol pracovať a teda nemal žiadny príjem. Strava tam zrejme nestála za veľa, lebo otec prišiel o dve tretiny žalúdka a o veľa zubov. Mama skoro ráno odchádzala do jedného zo svojich zamestnaní a vracala sa väčšinou až večer. Po nociach prala ručne rôznu cudziu bielizeň. My sme väčšinu času strávili na ulici. Bratislavské podhradie nepatrilo medzi bohaté štvrte a bratislavský hrad bola vlastne zrúcanina, ktorá sa postupne rozpadávala. Pre nás, pre deti, to bolo veľké ihrisko, plné dobrodružstiev. Napriek tomu mám na detstvo pekné spomienky. Mali sme samozrejme aj isté povinnosti. Umývali sme riad a nosili drevo a uhlie, pretože sme vykurovali pevným palivom.

Po vynesení rozsudku polovica nášho domu, teda tá otcova, prepadla v prospech štátu. Mama, ktorá živila päť hladných krkov, bola pomaly na konci svojich síl. Prišlo k ďalšiemu rozdeleniu rodiny. Museli sme sa odsťahovať z Bratislavy. Presnejšie mama zobrala Vlada a mňa so sebou a Jano so starými rodičmi zostali v neskonfiškovanej časti domu v Bratislave. Jano v tom čase už študoval na chemickej priemyslovke, čo bol hlavný dôvod zotrvania v Bratislave. Bol vynikajúci žiak, takzvaný jednotkár, ale na druhej strane syn politického väzňa. Kvôli tomu ho nechceli prijať na priemyslovku. Nakoniec sa to podarilo vďaka maminým slzám, ktoré prelievala na návštevách riaditeľa školy. Riaditeľ to nakoniec riskol a vďaka jeho osobnej statočnosti sa môj najstarší brat stal študentom.

My s mamou sme teda opustili mesto, ktoré som mal veľmi rád, a odišli na juh stredného Slovenska. Mama si našla prácu v neveľkej dedine, ale nemali sme kde bývať. Mama nás teda dočasne umiestnila k svojim rodičom. Boli to roľníci v domčeku na lazoch, čo bola samota, kilometre vzdialená od najbližšej obce. K domčeku, ktorý pozostával z troch miestností, kuchyňa, izba a komora, viedla iba poľná, v zime nezjazdná cesta. Svietilo sa petrolejovými lampami a vodu sme nosili zo studničky, ktorá bola v dolinke asi sto metrov pod nami. Skrátka "romantika". Bol som vtedy žiak štvrtej triedy, mal som deväť rokov a v ruke štvrťročné vysvedčenie z novembrovej klasifikácie. Písal sa rok 1954. Naše dočasné umiestnenie sa natiahlo na niekoľko mesiacov. Nechodili sme do školy, učivo nám nahradila skromná knižnica starých rodičov, vrátane slušnej zbierky poľnohospodárskych kalendárov, ktoré obsahovali aj krátke literárne diela. Taktiež sme pílili a rúbali drevo a nosili vodu na napájanie dobytka. Dodnes som nezabudol na bolesť v rukách pri nosení dvanásťlitrových vedier v snehu hore kopcom. Táto "idylka" trvala asi štyri mesiace.

Detstvo má čarovnú vlastnosť. Spomienky sa rokmi vytriedia a zostanú len tie najkrajšie. Deti nevnímajú poníženie, pretože sa iba zoznamujú so svetom a nemajú možnosť porovnania. Čím je človek starší, skúsenejší a sebavedomejší, tým ťažšie sa dokáže zmieriť s pocitom poníženia. Ponižovanie ľudí, ktorí počas budovania socializmu nepatrili medzi vyvolených, patrilo k dominantným prostriedkom manipulácie zvrhlého komunistického režimu.

Ja osobne som v tomto zmysle slova dospel až keď som dovŕšil 44 rokov života. Lepšie neskoro, ako nikdy. Veľmi by som si želal, aby naše deti a vnuci dospievali oveľa skôr. Som presvedčený, že tomu pomôže aj kniha pána Vejražku, ku ktorej mám česť napísať krátky predslov. Mnohým sa totiž zdá, že už pridlho kráčame v vytúženému cieľu, ktorý je stále v nedohľadne. Skúsme si pripustiť, že šanca kráčať po tejto ceste je vo svojej podstate vlastne cieľom. Musíme však kráčať s otvorenými očami a pozorne sledovať naše kroky, aby sme sa nevrátili do starých koľají.

Milan Kňažko, syn mukla